Jeseň 2014 s A.S. Puškinom
,,Nikde nenájdete poéziu, keď ju nenosíte v sebe."
Alexandr Sergejevič Puškin (rus. Алекса́ндр Серге́евич Пу́шкин; * 6. jún 1799, Moskva – † 10. február 1837, Petrohrad) bol jedným z najväčších ruských romantických básnikov a prozaikov.
Po otcovi Sergejovi Ľvovičovi pochádzal zo starého šľachtického rodu, matka Nadežda Osinovna bola vnučkou černocha Ibrahima Hannibala, krstného syna a obľúbenca cára Petra Veľkého. Už ako dieťa mal rád knihy a zaujímal sa o literatúru. V roku 1811 vstúpil do lýcea v Cárskom sele, prestížneho učilištia pre budúcu ruskú elitu. Tam sa začína rozvíjať jeho básnický talent. V roku 1817 zložil maturitné skúšky a zamestnal sa na ministerstve zahraničných vecí. (mal ešte dvoch súrodencov: sestru Olgu a brata Leva)
V Petrohrade vstupuje do literárneho spolku Arzamas a dostáva sa do víru veľkého sveta, spoznáva liberálne myšlienky prichádzajúce z Francúzska. Schádza sa so spolkom Zelená lampa. Od intímnej lyrickej tvorby prechádza k básňam oslavujúcim slobodu ducha a mysle. V roku 1820 bol z Petrohradu vypovedaný pre svoje satirické básne. Istý čas žil na juhu Ruska a na rodinnom statku pri Pskove. Cestuje po Kryme a Kaukaze. V Kišiňove nadväzuje kontakty s neskoršími dekabristami. Ešte v ten istý rok vyšla jeho lyrická poéma Ruslan a Ľudmila a zároveň dokončuje poému Kaukazský zajatec.
Puškinova podobizeň na jednorubľovej minci.
V roku 1823 je po intervenciách priateľov preložený do Odesy pod kuratelu kniežaťa Voroncova. Píše poému Bachčisarajská fontána a Cigáni. Začína písať svoje vrcholné dielo – Eugena Onegina. V roku 1825 dokončil tragédiu Boris Godunov, žartovnú poému Gróf Nulin a ďalej pokračuje v písaní Eugena Onegina.
V decembri 1825 umrie cár Alexander I. a v Petrohrade vypukne povstanie dekabristov, zhodou náhod sa ho však Puškin nemôže zúčastniť. V roku 1826 mu nový cár Mikuláš I. povolil pobyt v Moskve, kde Puškin žil pod dohľadom polície a pracoval ako cárov osobný cenzor. Cár odmieta Puškinovu stať O ľudovej výchove, v ktorej sa Puškin snažil pomôcť svojim uväzneným a vyhnaným priateľom – dekabristom; a taktiež cár nepovolí vydať Borisa Godunova.
Neskôr, v roku 1827, sa púšťa do písania románu o svojom pradedovi – Černoch Petra Veľkého. O dva roky na to vydáva poému Poltava a vydáva sa na svoju druhú cestu po Kaukaze. V apríli 1830 žiada o ruku vtedy osemnásťročnú Natáliu Gončarovovú, ktorá bola považovaná za jednu z najoslnivejších petrohradských krásavíc. Odchádza na jej statok Boldino. Medzitým v Rusku vypukne cholera a Puškin je nútený ostať v Boldine a čakať niekoľko mesiacov. Nastáva povestná „boldinská jeseň“ – obdobie najväčšej Puškinovej kreativity. Okrem 40 lyrických básní sa z Boldina vracia s poviedkami, štyrmi malými tragédiami: Skúpy rytier, Mozart a Salieri, Kamenný hosť a Hostina v čase moru, ale najmä s dokončeným románom vo veršoch – Eugen Onegin.
Vo februári 1831 sa žení s Gončarovovou a definitívne sa sťahuje do Petrohradu. Opäť pracuje ako ministerský úradník a študuje v cárskych archívoch materiály k historickej práci o Petrovi Veľkom. Nasledujúci rok sa stáva otcom – narodila sa mu dcéra Mária, nasleduje dcéra Natália a synovia Alexander a Grigorij. V roku 1833 udelil cár Puškinovi najnižšiu dvorskú hodnosť, aby Puškinova manželka, ktorej sa otvorene dvoril, mala prístup na všetky dvorské plesy. Medzitým Puškin odchádza na Ural zbierať informácie k dejinám Pugačovovej vzbury. Dokončuje novelu Piková dáma a svoju vrcholnú poému Medený jazdec.
Zomiera 10. februára 1837 po zranení, ktoré utŕžil v súboji s Georgesom d'Anthèsom dva dni predtým.
Výberová bibliografia
1820: Ruslan a Ľudmila (Руслан и Людмила); poéma
1822: Kaukazský väzeň (Кавказский пленник); poéma
1824: Bachčisarajská fontána (Бахчисарайский фонтан); poéma
1825: Boris Godunov (Борис Годунов); dráma
1827: Cigáni (Цыганы)
1832: Eugen Onegin (Евгений Онегин); veršovaný román
1833: Piková dáma (Пиковая дама); novela´
1833: Medený jazdec (Медный всадник); poéma
1836: Kapitánova dcéra (Капитанская дочка); novela
Do slovenského jazyka Puškinovu poéziu a prózu prekladali Janko Jesenský, Ivan Kupec, Milan Rúfus, Július Lenko a najnovšie Ján Ferenčík, Ján Buzássy a Ján Štrasser.
Literatúra
BÁNSKY, Jozef: A. S. Puškin. Bratislava : Štátne vydavateľstvo, 1949. 97 s.
BLAGOJ, Dmitrij Dmitrijevič: A. S. Puškin. Praha : Československý spisovatel, 1952, 668 s.
ČERVEŇÁK, Andrej: A. S. Puškin - človek a básnik. Martin : Matica slovenská 1989, 183 s.
ŠIMURKA, Jozef: Alexander Sergejevič Puškin. Martin : Martica slovenská, 1987, 105 s.
TYNJANOV, Jurij Nikolajevič: A. S. Puškin. Praha : Práce 1977, 530 s. [preložila Ludmila Dušková]
VITALE, Serena: Puškinův knoflík. Praha - Příbram : Euroslavica - Pistorius a Olšanská, 2008. 334 s. ISBN 978-80-85494-86-0, ISBN 978-80-87053-24-9
Na celom svete údajne v súčasnosti žije 234 potomkov Puškina. Jediný priamy potomok po mužskej línii básnika Alexander Alexandrovič Puškin, žije v súčasnosti v Bruseli. 6. jún, kedy sa Puškin pred 210. rokmi narodil, je aj Puškinovým dňom Ruska. Jeho potomkovia žijú okrem Ruska aj v Nemecku, vo Francúzsku, Belgicku, Švajčiarsku, vo Veľkej Británii, na Ukrajine, v Gruzínsku, ale aj na Havajských ostrovoch či v Maroku.
Puškinove knihy spájajú ľudí rôznych vekových skupín, vierovyznaní i národov.Mnohí Rusi ovládajú celé pasáže z diel velikána svetovej literatúry naspamäť, sú schopní recitovať jeho verše, či využívať citáty z jeho kníh v bežných životných situáciách. Ešte v sovietskych časoch sa 6. jún, deň narodenia A. S. Puškina, slávil ako Puškinov sviatok poézie. Bez ohľadu na spoločenské zriadenie a životnú úroveň mal tento deň v mysliach a srdciach ruských ľudí významné miesto.
Puškinov sviatok poézie v súčasnosti nesie názov Puškinov deň Ruska a milovníci tohto autora 6. jún oslavujú pravidelne každý rok. V ruských médiách možno dodnes nájsť okolo 6. júna články, z ktorých jasne vyplýva, že: „Puškin je hrdosť Ruska. Rusi sú hrdí na meno tohto velikána poézie.”
V našej knižnici možno nájsť diela tohto autora:
- Puškin Alexander Sergejevič.....Čierny šál.,Balady a piesne
- Puškin Alexander Sergejevič.....Piková dáma
- Puškin Alexander Sergejevič.....Eugen Onegin
Rúfus Milan.....Preklady /Ibsen,Puškin,Lermontov,Jesenin/
Eugen Onegin
Eugen Onegin je román vo veršoch, ktorý sa pokladá za vrcholné dielo A. S. Puškina. Eugen je cynický mladý muž, švihák a bohém z vyššej spoločnosti, znudený životom, plesmi, večierkami, konvenciou a pretvárkou. Ide o "zbytočného človeka", ktorý žije bez cieľa, hľadá sám seba, no pritom zraňuje ľudí vo svojom okolí a nakoniec aj sám seba. Mnohí mladí muži by sa iste v jeho osobe spoznali, lebo hoci sa príbeh odohráva v 19. storočí, ľudská psychika sa nemení tak rýchlo ako spoločnosť.
Piková dáma
Najväčší ruský romantický básnik a prozaik Alexander Sergejevič Puškin (1799 – 1837) priviedol ruskú literatúru k „dospelosti“ a svojou tvorbou vydláždil cestu pre budúcu generáciu veľkých realistov. Ľahkosť s akou písal a tvoril príbehy je dokonalou ukážkou literárnej geniality. Majstrovská psychologická novela o hráčskej vášni a túžbe po bohatstve Piková dáma napísaná roku 1833 je skutočným skvostom svetovej prózy a poslúžila ako libreto pre rovnomennú operu P. I. Čajkovského.
Poviedky nebohého Ivana Petroviča Belkina z roku 1830 sú Puškinovým najvydarenejším prozaickým experimentom. Ucelený cyklus „tvorby“ nahlúpleho vidieckeho grafomana Belkina je svojráznou paródiou sentimentálnych príbehov, literárnou hrou, ktorou autor inicioval štýl umeleckej skratky a inšpiroval tvorbu A. P. Čechova. A. S. Puškin zomrel síce mladý, no zanechal po sebe dielo, vďaka ktorému ruská literatúra vkročila do kontextu svetového umenia.
Ćierny šál
Balady a piesne v slovenskom preklade . Najmä v poézii je dielo Puškina dodnes predmetom obdivnej, znova a znova sa prebúdzajúcej lásky. Táto knižka, určite nájde zaľúbenie v podmanivom čare starých Puškinových veršov, ktoré dosiaľ v slovenskej podobe nepoznal.
