100 výročie narodenia P.U.Olivu
Pri príležitosti 100.výročia narodenia Pavla Ušáka Olivu v spolupráci so Základnou školou Kátlovce vyhlasujeme súťaž o výtvarné spracovanie akéhokoľvek diela P.U.Olivu. Formát a výtvarné spracovanie sú ponechané na vlastný výber . Všetky práce budú vystavené v dňoch osláv v kultúrnom dome v Kátlovciach, víťaz bude odmenený knižnou publikáciou, pričom súťaž bude rozdelená do dvoch kategórií a to pre prvý i druhý stupeň Základnej školy.
Touto cestou apelujem na všetkých žiakov, ktorí majú výtvarné nadanie k ucteniu si pamiatky nášho rodáka.
Výtvarné práce môžete odovzdávať v areáli Obecnej knižnice v otváracích hodinách.
Pavol Ušák Oliva slovenský básnik katolíckej moderny a rímskokatolícky kňaz.
Pochádzal z roľníckej rodiny a vzdelanie získaval na gymnáziu v Trnave a pokračoval štúdiom katolíckej teológie v Trnave, Bratislave a v Spišskej Kapitule. V roku 1939 bol vysvätený za kňaza. Ako kaplán začal pôsobiť vo Veličnej na Orave, kde bol farárom básnik staršej generácie Ignác Grebáč Orlov. Už v mladom veku ochorel na tuberkulózu, z ktorej sa liečil vo Vysokých Tatrách, no napokon jej podľahol. V Poprade je po Pavlovi Ušákovi Olivovi pomenované cirkevné gymnázium.
Prvé verše publikoval v časopisoch Prameň, Saleziánske zvesti, Kultúra, Svojeť a Elán. Počas života mu vyšla jediná básnická zbierka Oblaky. Známa je taktiež nedatovaná súkromná bibliofília Čierne kvietie. Z Olivových básní často vyznieva smútok, neistota a skepsa, iné sú venované vzťahu muža a ženy a otázkam náboženskej viery. Oliva sa často porovnáva tvorbou a podobným životným osudom (tuberkulóza, Tatry..) s Jiřím Wolkerom. Kým sociálny (socialistický) básnik Jiří Wolker nachádza tragičnosť človeka v jeho triednom a protirečivom zápase za lepší zajtrajšok, Oliva sa vnára do širokej harmónie spirituálnej poézie smerujúcej cez oblaky a výšky k Bohu.
Dielo
1939 – Oblaky, básnická zbierka
1942 – Tak umieral básnik Paľo Oliva, zbierka nepublikovaný diel a spomienková publikácia, ktorú zostavili Janko Silan a Mikuláš Šprinc, (Trnava)
1991 – Bozk pozná smútok úst…, výber básní, ktorý zostavil Štefan Moravčík
Čierne kvietie, nedatovaná súkromná bibliofília
Oblaky
Poznámka:
Pod spišským nebom zapadol som do hŕstky priateľov, s ktorými sme hľadali „rajskú tvár vecí“.
Mladosť má povždy nadostač nadšenia a túžob, takže ich načim zavše ututlávať, aby sa srdce v nich nerozpadlo ako lupene kvetu v lúčoch slnečných.
Ktorýsi z nás raz po bezsennej noci pomenoval nás pirátmi krásy. Rozleteli sme sa ako čierni havrani do noci.
Venovanie:
Vám PRIATELIA PIRÁTI
venujem torzá svojich snov nenáročne.
Nenáročne preto, lebo — ako hovorí veľký autor
Zúfalca — „nevieme nikdy, kto dáva,
ani kto prijíma“.
Vám a hviezdam, ktoré sme milovali, našim
osudom, ktoré sme tvorili v diaľkach.
Oblaky ako vrstvy nocí
Oblaky ako rybie oči
Oblaky ako v hĺbke dolu v mori
Oblaky smútok mŕtvy živý chorý
Oblaky ako prázdno v kalichu
Oblaky v kvetoch ženy pre pýchu
Oblaky ako vrstvy nocí
Oblaky ako rybie oči
Oblaky ako mŕtve dlane
Oblaky prvé požehnanie
Oblaky ako úsmev Jezuliatka
Oblaky v hrobe láska križovatka
Oblaky ako cez sklo ústa krv
Oblaky v hriechu ktorý uhranul
Oblaky ako mŕtve dlane
Oblaky prvé požehnanie
Oblaky II
Oblaky iné oči v dažďoch
Jej závoj nepochopiteľne belasý
Jej závoj nerozoznať pre vlasy
A v žltých kvetoch pozdrav Indiánky
Kolibrík skrýva v očiach modré vánky
Oblaky iné iné vzdychy na vlnách
Prízraky noci úsmev a tvoj strach
Raz boli vlny presýtené svetlom mesiaca
Jej tvár tá istá večne a večne sa meniaca
Oblaky iné svetlá na oltári
Videl som všetky v tvojej tvári
A ruka v tajomstvách v mlčaní skrvavených slov
Oblaky na očiach oblaky nedosnených snov
Ty sladká nad vodou ty sladká v siedmich ranách
Keď oči klarisiek menia sa láskou na nach
Oblaky iné na oltári
Oblaky v svätožiari
Dnes sa len oči modlia k Tebe Pani mája
Tie oči nezaplačú a smútok nezataja
Oblaky iné iné zore
Môj pohľad premenený v kamélie
Krv steká po ruke to z konválie
Na štóle vidíš ju zas v novej premene
Nás nikto nevolá neznámych po mene
Dnes večer Madone dám svoje oči choré
Oblaky iné iné zore
Obloha
Do snehu darmo slzy roníš,
bolesti rozvial súmrak svetiel.
Stíš úsmev v básni bez slov i srdce stíš,
slávik v tej noci neuletel, neuletel.
Kláštorné hviezdy — prsty striebra,
filmové hviezdy zapadajú bez vencov,
v Kassiopeji hasne prvá hviezda,
obloha bez ohňa,
hyacinty a strapce snov.
Do snehu bije víchor víčko mračien,
stroskotáš bez stôp cestou nekonečnom
jak tiene na skle, ako včela v kvetine.
A darmo plačeš pre zelené vlny trávy
a darmo plačeš pre ovečky na oblohe
a darmo plačeš do polárnej žiary,
môj šat je belasý a víta pozdrav severu
z tisícich očí, z očí vlasatíc a tichých rýb,
z tisícich rúk,
z tisícich úsmevov rozliaty ševel karmínový,
z tisícich bolestí,
keď jedna vlna prehovorí
reflexom zdvojeným,
reflexom do polárnej žiary,
v magických očiach, ktoré padnú do mora,
možno, že uvidíme nové znamenia
slávika, ktorý neuletel, neuletel.
Ty svoju dušu na oblohu nepremeníš,
ty svoju dušu nepremeníš na polárnu žiaru,
pretože každý sen je nepochopiteľný,
jak polárny prach zvädlých kvetín —
aby sme mohli ostať na oblohe, v sne,
uprostred svetla neviditeľní,
na prahu noci v žiare polárnej,
v mystike rán
slávika, ktorý neuletel, neuletel.